O (takmer) zabudnutej najprekladanejšej autorke

Autor: Zlatý fond denníka SME | 17.6.2019 o 9:00 | Karma článku: 10,17 | Prečítané:  4319x

Prekladov našich autorov do iných jazykov je pomerne málo. Občas sa objavia nejaké lastovičky, ale určite nejde o masovú záležitosť. Napriek tomu prvenstvo v množstve prekladov patrí dnes pomerne málo známej  Kristíne Royovej.

Narodila sa ako jedno z piatich detí evajelického farára Augusta Roya, ktorý bol okrem iného organizátorom slovenských dobrovoľníkov v roku 1848 a bol blízkym priateľom J. M. Hurbana.

Jej literárne nadanie sa objavilo pomerne skoro, rovnako ako duchovné zameranie. Túžila po duchovnej, mravnej a kultúrnej obnove Slovenska. Spočiatku pracovala s deťmi a pre ne preložila a napísala množstvo duchovných piesní. Pri tejto práci začala písať prvú a asi najznámejšiu zo svojich kníh Bez Boha na svete. Jej hrdina, Martinko, prežíva neradostný život siroty na dedine.

...On ešte nikdy vnútri v kostole nebol. Keď gazdiná umrela, sedel pri truhle pod žobráčňou. Počul, že vnútri hrali, spievali a že pán farár čosi ľuďom rozprával, ale von rozumieť nebolo. Raz v zime pýtal sa bol aj on do kostola; v lete nemal kedy odísť od husí. „Čo by si tam ty robil?“ — povedala gazdiná. „Čítať nevieš, ani šiat nemáš. Netreba takých ľudí v kostole darmo zavadzať.“

Kniha ju preslávila a čoskoro bola preložená do viacerých jazykov. Ďalšie knihy sa dočkali viacerých reedícií a dodnes sú prekladané. Kniha V slnečnej krajine bola preložená do 17 jazykov a jej knihy nájdete preložené vo viac ako 38 jazykov.  Stala sa tak najprekladanejšou a pravdepodobne najplodnejšou slovenskou duchovnou autorkou, nakoľko celý zoznam jej diel obsahuje viac ako 40 kníh.

Po tejto knihe nasledovali ďalšie, napríklad Traja kamaráti, prerozprávané biblické príbehy, ale aj krásne rozprávky.

Videla Kvapôčka stáda oviec, kôz i kráv. Ale hrozilo jej veľké nebezpečenstvo. Taká hrozná rohatá krava dala sa strečkovať popri potôčiku, a zrazu — blums! — skočí doň! Hneď tam zadlávila dve rybky, ktoré sa nestačili vyhnúť. Kvapôčka schúlila sa za velikánsky pupenec. Chcela sa na to strašné zviera podívať, ktoré vyvaľovalo na ňu také veľké okrúhle oči. No krava strčila nos i hubu do vody a dala sa piť a piť, ani čo by si krhlou do nej vlieval; ťahala už aj Kvapôčku; no Kvapôčke sa podarilo akosi vyskočiť jej na nos, a tak šťastne vyviazla.

S rastúcim povedomím o autorke získavala podporovateľov, ale aj odporcov, ktorých počet ešte narástol po založení spolku Modrý kríž, ktorého cieľom bolo bojovať proti alkoholizmu.

Tu aktivity však nekončili a na začiatku 20. storočia zakladajú so sestrou útulňu pre opustené deti, nemocnicu, sirotinec a neskôr aj jeden z prvých domovov pre seniorov.

Všetky tieto inštitúcie fungovali z darov kresťanov a práce členov spolku až do roku 1948, kedy prešli pod oficiálnu cirkevnú správu a neskôr boli znárodnené.

Kvôli duchovnému odkazu bola autorka vytláčaná na okraj literatúry a neskôr takmer upadla do zabudnutia, alebo bola hodnotená ako „jednoduchá“ alebo „naivná“. O tom, že neprávom, sa môžete presvedčiť v múzeu sestier Royových v Starej Turej a knihy si môžete stiahnuť v Zlatom fonde SME.

(So životom a dielom Kristíny Royovej vás zoznámil Igor Čonka.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?