reklama

Trochu hrôzy zo staršej slovenskej literatúry

Slovenské rozprávky, básne aj romány málokedy sršia optimizmom a humorom, skôr v nich nájdete obrazy ťažkého života. Často skĺznu do desivých obrazov, za ktoré by sa nehanbili ani majstri hrôzy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V tomto výbere ponúkame niekoľko z nich. 

Obrázok blogu

Začneme zľahka povesťou Krvavý hostinec, ktorú zaznamenal Ferdinand Dúbravský. 

„Nastal boj. Jeden z pandúrov ležal už na zemi a teraz stáli traja proti trom. Tu však pribehol Dobrovodský so sekerou a skolil hneď jedného, pandúri sa vrhli na ostatných a za chvíľu boli premožení a poviazaní. Vyniesli ich hore. Bol to gazda so starším synom. Gazda vrhnul hrozný pohľad na ženu, ale ona odpovedala pokojne.

„Nebojím sa viacej tvojho pohľadu, ty ohavo pekelná! Miera bola už preplnená, teraz dostaneš odmenu! Prekutajte pivnicu, potom budete vedieť, kde ste.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak sa i stalo. Povynášali rôzne nazbíjané veci, ale našli aj vo vápenej jame tri nahé, už vápnom rozožrané mrtvoly. Ťažko raneného pandúra a zabitého zbojníka tiež vyniesli a potom išli do stodole.“

Obrázok blogu

Trochu horšie sú na tom aktéri povestí, ktoré zozbieral Jiří Polívka.

„Babka Ondreja Pevného bývala v poslednom, o samote stojacom dome na hornom konci hrubej strany Bošáca ,na Močároch‘, a v tom dome strašievalo. V noci ta dochádzal do izby pes čierný, ktorému sa oči len tak svietily. Na povale býval v noci taký hrmot a lomoz, jakoby dakto seno vážil; a keď sa tam išli podívať: videli mincier nepohnutý. Raz, keď tak sišli s lampášom s povala a ničoho tam nevideli, sotva si políhali, začuli veliký hrmot vo dvore. Vybehli von a videli, jako sa veliký sud sám od seba po humne kotúla. Dakedy cez polnoc zjavily sa v izbe v bielych šatách oblečené dievky a daly sa do tancu; a jako prišly, tak sa čosi kamsi ztratily. Aj čierna koza ta prichádzala; ale ani čierny pes, ani tá čierná kočka, ani tie dievky jim neublížily, len čosi veľmi zabrinklo a ony sa potratily. Keď tá babka potom sama zostala tam bývať, ľahla si raz ve štvrtok večer spať. V noci prišlo k nej ,čosi‘ a studenou rukou ju svlieklo s postele, kde zostala, súc samotná, za viac dní, až ju ktorýsi z rodiny tam našiel a k sebe vzal, kde aj zomrela.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ján Botto okrem Žltej ľalie napísal ešte niekoľko hrôzostrašných balád. Jednou z nich je aj Lucijný stolček.

Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;

pozrie — dobre duša z neho nevypadne.

Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —

Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.

„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“

Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.

Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;

tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.

A na tom stolčeku ako junec v jarme

borí sa, morí sa — a to všetko darme. 

Obrázok blogu

Napriek názvu nie je Hrúzyplná noc Emanuela Timka taká strašidelná, ako predchádzajúce texty. A aké Strašidlo objavil Janko Jesenský, o tom sa dozviete v jednej z jeho poviedok. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ukazuje sa o polnoci farár, čo akési decko zamordoval. Kamenie hádže na okoloidúcich. Trafí každého a tam, kde trafí, ochromie úd. Čosi bieleho sa plazí za ním a kvíli. To je to decko. Ešte nevedelo chodiť, keď ho zabil. Preto sa plazí.“

„Hlúposti,“ hodil rukou kaplán.

„Vážni ľudia hovoria. Organista ho na vlastné oči videl. Počul aj nariekanie. Notár vám to isté povie.“

„Ale, slečna!“ pretrhol ju. „Vy ako farárska dcéra nesmiete veriť na strašidlá.“

„Ja neverím. Ale by som nešla tadiaľ o polnoci.“

Obrázok blogu


Na záver niečo z rozprávok Pavla Dobšinského. Už názov Mŕtvy frajer napovedá, že nejde o veselú záležitosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jaj, len chytro dnu!“ a zamkla za sebou dvere.

Tu strach a hrôza! V izbe živej duše niet, len jeden umrlec ležal v prostriedku na dvoch bielych doskách — a to bol dakedy strigôň. Mráz ju po celom tele prešiel; ale predsa opamätala sa, vybehla na pec a učupila sa do kúta.

Vtom docválal milý na bielom koni a zabúchal na dvere päsťou:

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“

„Čakaj, nech si nohu zodvihnem!“ ohlásil sa ten na tých doskách vystretý a pustil dolu nohu.

Hanka poznala hlas mŕtveho a zima ju po všetkých údoch drobila.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zabúchal ten zvonku ešte strašnejšie.

„Čakaj, nech si ruku zodvihnem!“ ohlási sa ten zdnuky a ruka mu odvisla.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zahrmel po tretí raz, len sa tak striasol ten domček.

„Čakaj, nech si hlavu zodvihnem!“ odpovedal mŕtvy.

A tu začne pomaly hlavu dvíhať, pomaly vstane na nohy, už ide otvárať dvere a Hanke studený pot vystupuje na čelo.

Už sú dvere otvorené, už milý aj s tým druhým umrlcom driapu sa hore prípeckom; len raz ešte načiahnuť sa, a už mu je v rukách.

Obrázok blogu

Na digitalizovaní ustavične pracujeme, v krátkom čase sa môžete o ďalších hrôzach dozvedieť napríklad z povier, ktoré zozbieral Jozef Ľudovít Holuby.

Obrázok blogu

S pozdravom „hrôze zdar!“

Zlatý fond SME a Igor Čonka

Zlatý fond denníka SME

Zlatý fond denníka SME

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Kolaboratívny blog digitalizátorov slovenskej literatúry v projekte Zlatý fond denníka SME Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáZlatý fondČítankaAko digitalizujeme

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu