Pätnásť dní od úspechu k pádu

Autor: Zlatý fond denníka SME | 26.11.2019 o 17:21 | Karma článku: 9,35 | Prečítané:  3719x

Ako dlho trvá, kým sa z oslavovaného objavu literatúry stane kritikou opovrhnutý autor? Niekoľko rokov, mesiacov? Jednému z najvýnimočnejších autorov sa to stalo za pätnásť dní.

Nebol to nik iný ako Fiodor Michajlovič Dostojevskij. 15. januára 1845 vyšiel román Chudobní ľudia a vtedajšie kritiky boli nadšené. Oslavovali jeho úžasnú prácu s textom, výnimočnú hĺbku. Kritik Vissarion Belinskij dokonca označil toto dielo za prvý ruský sociálny román. Okrem toho mala kniha aj komerčný úspech. Autor si svojim sebavedomým a niekedy až drzým správaním za niekoľko dní pohneval väčšinu svojich známych.

30. januára vychádza druhá kniha s názvom Dvojník. Recenzie boli zdrvujúce a z oslavovaného autora sa stal výsmech literatúry.

article_photo

Táto skúsenosť Dostojevského poznamenala na celý život a dokonca aj na vrchole svojej slávy pochyboval o dostatočnosti svojich kníh. K tomu sa pridávali aj problémy pri vydávaní, ktoré autorovi určite neprospeli.

article_photo

V prípade Zápiskov z mŕtveho domu  bolo vydávanie pozastavené cenzúrou, ktorá mala pocit, že kniha idealizuje väzňov a ukazuje štátny aparát ako slabý. 

Napríklad ranný nástup:

Prehliadku robil poddôstojník s dvoma vojakmi. Preto postavili areštantov do radu na dvore, niekedy prichádzal aj dôstojník od stráže. Ale častejšie sa tá ceremonia robila len domácim spôsobom: areštantov sčítali v kasárňach. Tak to bolo aj tento raz. Tí, čo areštantov sčítali, sa často pomýlili, odchádzali a opäť sa vracali. Konečne biedni strážnici dorátali sa do želaného čísla a zavreli kasáreň.

Zaujímavé sú aj jeho postrehy o alkohole

Poddôstojníci a invalidi, ktorí pre udržovanie poriadku bývali vo väzení, mohli byť tiež celkom spokojní. Opitý nemohol spôsobiť nijakej výtržnosti. Bol pod dozorom celej kasárne, a keby spôsobil hluk alebo začal garazdiť, hneď by ho skrotili. A preto nižší trestaneckí predstavení hľadeli na opilstvo cez paľce, ba nechceli ho ani spozorovať, vediac veľmi dobre, že, ak nedovolia vodku, môže byť ešte horšie.

Ale kdeže brali vodku (pálené)?

Vodka sa kupovala v samom väzení u tak zvaných krčmárov. Bolo ich niekoľko; obchod svoj prevádzali ustavične a dobre im to šlo, hoci pijúcich a korheľujúcich bolo vôbec nemnoho, keďže lumpovanie vyžadovalo peňazí a vo väzení sa peniaze zarábaly ťažko.

 

article_photo

Ani Zločin a trest  nevyšiel bez problémov. Napriek vysokému nákladu a veľkému úspechu v tom období Dostojevskij zápasil s dlhmi a prenasledovali ho veritelia. 

— Čo sa vám bude páčiť? — prísne sa opýtala staruška, vchádzajúc do izby a zostanúc stáť ako predtým pred ním, aby mu mohla hľadeť priamo do obličaja.

— Do zálohu som priniesol, podívajte sa! — A vytiahol z vačku staré, ploské, strieborné hodinky. Na zadnom veku ich bol vyobrazený globus. Retiazka bola oceľová.

— Ale veď i predošlému zálohu vypršala lehota. Už predvčerom minul mesiac.

— Zaplatím vám úroky ešte za mesiac; pozhovte.

— Na to je moja dobrá voľa, báťuška, či počkať, alebo vašu vec hneď predať.

— Či veľa dáte na hodinky, Alena Ivanovna?

— Ale s darebnicami prichádzaš, báťuška, skoro nič to nestojí. Za prstienok predošlý raz som dala dve bankovky a u zlatníka ho kúpiš za pol druha rubľa.

— Štyri ruble dajte, vykúpim ich, sú otcovské. Nezadlho dostanem peniaze.

— Pol druha rubľa a úroky napred, ak sa vám páči.

Okrem toho sa niektorí kritici domnievali, že je príliš zhovievavý voči svojmu hrdinovi.

— Nu, prosím, hrešte ma alebo nie, hnevajte sa alebo nie, ale nemôžem sa zdržať, — dodal opäť Porfirij Petrovič, — dovoľte mi ešte jednu malú otázku (veľmi vás už znepokojujem), len jednu malú myšlienku som chcel vysloviť, a to len preto, abych nezabudol…

— Dobre, povedzte svoju myšlienku, — vážny a bledý stál pred ním Raskoľnikov, očakávajúc.

— Vidíte… ani veru neviem, jako sa lepšie vyjadriť… myšlienka je veľmi zábavná… psychologická… Nuž vidíte, keď ste písali svoj článok, — veď to ani nemôže byť, he-he! aby ste sa sám seba nepokladali, — hoci trošíčku, — tiež za človeka „neobyčajného“ a hovoriaceho nové slovo, — totiž vo vašom smysle… Či vari nie tak?

— Veľmi možné, — opovržlivo odpovedal Raskoľnikov. Razumichin urobil pohyb.

— A jestli tak, prosím, či byste sa vari sami neodhodlali, — nu hoci s ohľadom na nejaké životné nezdary a obťažnosti, alebo aby ste nejako na pomoci boli všetkému ľudstvu — prekročiť prekážku?… Nu, na príklad — zavraždiť a olúpiť?…

A naraz jako by zas žmurknul ľavým okom a rozosmial sa ticho, — práve tak jako pred chvíľou.

— A kebych prekročil, vám bych to veru nepovedal, — odpovedal Raskoľnikov s vyzývavým, hrdým opovržením.

 *

Pravdou však zostáva, že Dostojevského diela sa zapísali svojou hĺbkou medzi najvýznamejšie knihy a inšpirovali aj v oblastiach, kde by ste to sotva čakali. Napríklad málokto vie, že detektív v starom ošúchanom baloniaku, ktorý sa stále na čosi pýta bol inšpirovaný práve postavou sudcu Porfiria.

Knihy Zápisky z mŕtveho domu aj Zločin a trest nájdete v Zlatom fonde SME v prekvapivo čitateľnom preklade Petra Tvrdého z 30-tych rokov minulého storočia. 

 

(Spomínané knihy pre Zlatý fond naskenoval a článok o Dostojevskom pripravil I. Čonka.)


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Ako Fico stíha sám seba

Protiextrémistické úderky nevytvoril Soros, ale štát.


Už ste čítali?