Páni, už o politike?

Autor: Zlatý fond denníka SME | 29.1.2020 o 18:15 | Karma článku: 3,79 | Prečítané:  1000x

Takáto otázka zaznela v jednej z komédií, keď prítomné dámy videli, akým smerom sa uberá rozhovor. Politika a politické intrigy tu boli od čias prvých vládcov a nevyhla sa ani našej literatúre.

Martin Rakovský v roku 1560 píše Najjasnejšiemu vladárovi a pánovi, pánu Maximiliánovi

... úskočnosť ako aj spôsoby tyranskej vlády kráľovským štátom je často príčinou neistých zmien. Keď totiž v rozpore so zákonmi opraty riadi vládca, čo majetok cudzí lúpi a nepozná cit.  Učte sa spravodlivosti!

Asi jedným z najvýznamnejších slovenských politikov bol a navždy zostane Ľudovít Štúr. Jeho politické prejavy  asi dnes číta už málokto, hoci obsahujú výnimočné myšlienky. 

Život má neslýchane mnoho strán, má tie najrozličnejšie pomery a vzťahy, je ustavičného a ustavičného poprávania, zdokonaľovania schopný. Čím z viacej strán sa potreby života vyplnia a nároky ľudí v spoločnosti žijúcich uspokoja, tým on sám stáva sa milším, príjemnejším a ľudia šťastnejšími. Naša ale túžba ustavične na to ísť musí, aby ľudia v spoločnosti vždy šťastnejšími a spokojnejšími sa cítili, a túžba i smer veku nášho napospol k tomuto cieľu sa ženie; to žiada ako dobro jednotlivých, tak pokoj a poriadok krajinský, dobro vlád a správ národných.

Veľmi zaujímavý pohľad na politiku nám poskytol Ján Kalinčiak

„Vivat, vivat!“ Ale potockovcom sa to všetko málo zdalo a počujúc, ako sa família Levickovcov s muzikou pod zástavami hrnie do Svätého Jakuba, zavolal pán Martin Moždický: „Dolu s Adamom!“ a zachytil sa s najbližšími priateľmi, i hybaj do bešeňovskovcov, sácajúc ich lakťami. Predrali sa tak až k Adamovi a ťahali ho dolu; bešeňovskovci sa ale nahnevali i chytali nepriateľov za vlasy i bili im päsťami a palicami do hlavy, takže odvážlivci chci-nechci sa uťahovať museli, pričom ale Antal Zimonič nezabudol vicišpánovi aspoň krídlo z kabáta oddrapiť, i prebíjali sa cez kopu nepriateľov, z ktorých i päťdesiat padlo — ale zasa vstali.


Nie všetko však bolo takéto zaujímavé a väčšina žiadostí slovenských poslancov bola nevypočutá a neskôr sa politika zmenila na čosi úplne iné, ako nám o tom píše S. H. Vajanský.

Na hrob otca môjho, zomretého 1888. roku, Slováci zo sbierok postavili skromný pomník na cintoríne v Hlbokom. Roku 1892 dňa 8. septembra mala byť posviacka pomníka, ku ktorej okrem rodiny sišlo sa do Hlbokého mnoho ctiteľov a priateľov nebohého národného vodcu, biskupa, spisovateľa a šľachetína. Senický slúžny, menom Fridecký, prišiel do Hlbokého s veľkou posádkou žandarmerie, zakázal všetkým prístup na cintor a k pomníku, a keď sme predsa v dobrom práve chceli pomodliť sa nad hrobom, silou nás rozohnal, tak že žiadnej posviacky nebolo. Milosť, ktorú nám slúžny ponúkal, odvrhol som s opovržením.

Na zpiatočnej ceste v Holiči, urazený v rodinnom i národnom cite, napísal som ohňom a nevôľou sálajúci článok „Hyenismus v Uhrách“, ktorý uzrel svetlo sveta v 107. čísle Národných Novín od 13. septembra 1892.

Za článok postavili ma pred tlačový súd v Prešporku dňa 17. decembra 1892, porotci uznali ma väčšinou hlasov, 9 hlasmi proti 3, za vinného búrením proti maďarskej národnosti (ačkoľvek v článku ani to slovo: Maďar nebolo, a ja som písal iba proti slúžnovsko-žandárskej brutalite), a tlačový súd nameral mi rok štátneho väzenia a do 800 zlatých pokuty. Celý rok zo života! Bránil som posvätné zemné ostatky vlastného otca pred brutálnosťou, svedkami dokázanou i súdom uznatou — a rok väzenia!!

 

Takáto situácia bola v niektorých oblastiach až do vypuknutia prvej svetovej vojny. 

Po vzniku ČSR boli problémy iné a samozrejme reakcie na seba nedali dlho čakať. Dokonca s iróniou sa hovorilo o „starých časoch“. Ako napríklad v knihe Cesta životom:

Búroš i Lúčkovci ostali v Stráňove na svojich starých miestach.

Ja som vyletel z toho miesta ďalej a vyššie. Nemám sa čo na republiku žalovať, iste by som pod Maďarmi nikdy nedosiahol takej hodnosti, ani takého blahobytu. Ale preto sympatizujem väčšmi so starými úradníkmi ako s novými.

Ono je len raz darmo, Česi nemajú panského spôsobu. Už akí sme boli my, takí sme boli, ale sme boli páni!


Boj o autonómiu, ako aj niektoré z prvých politických škandálov otriasli prvorepublikovou politikou a na Slovensku sa postupne formovala skupina špecialistov o ktorých nám niečo píše Janko Jesenský v knihe Demokrati.

Prečo, prečo sú tí hlavní politickí činitelia takí zvedaví na vôľu ľudu?

Že sa vôľa ľudu mení?

Čerta! Ona sa vždy plazí okolo čriev a brucha, aby ústa mali čo žuvať a žalúdok čo tráviť.

Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom, vodcom, sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“

Menia sa len tí, čo nevedú.

Tí pri každých voľbách akoby išli na smrť. Nikdy nevedia, či dostatočne chránili záujmy strany, či neoslabli na vetchých starcov, a preto či ich netreba zameniť mladými, agilnými straníkmi, aby nezhustla krv partaje a neporazilo ju.

 

(Politikou od 16. storočia do vzniku Československej republiky vás sprevádzal Igor Čonka.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Dnes nás čaká revolúcia v dobýjaní vesmíru

Práve odštartovali nové vesmírne preteky.

Stĺpček Petra Schutza

Pellegrini je na križovatke

Buď má Pellegrini pomery za a proti spočítané, ale je rozhodnutý spáliť za sebou mosty.


Už ste čítali?