Trochu humoru (a satiry) v ťažkých časoch II. O veľkej trojke

Autor: Zlatý fond denníka SME | 14.12.2020 o 19:01 | Karma článku: 3,48 | Prečítané:  664x

Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský a Janko Jesenský sú pravdepodobne najznámejšími autormi slovenskej literatúry začiatku 20. storočia, ktorí sa rozhodli sprostredkovať život aj z tej veselšej strany.

Azda netreba spomínať klasiku slovenského humoru „Rysavú jalovicu“, ale nájdu sa aj iné, ako napríklad  Visitatio canonica.

Sprvu bola to obyčajná susedská zášť, ale tá dostala čochvíľa skutočný podklad. Hačkov si dal do svojho chrámu vyrezať z dreva Večeru Páne, a síce práve takú, ako bola v chráme podbrežskom. Veľmi pekná práca: Kristus sedí vprostriedku a okolo neho dvanásť učedlníkov. Srdce každého Hačkovana muselo zaplesať, keď videl tie milé figúry skupené okolo Krista pri oltári božom. Iba o koľkosi rokov zišlo na um ktorémusi Hačkovanovi sčítať, koľko je tých figúr — i veru jeden učeník chýbal! A keby to ktorý, ale posúďte si — Judáš! V Hačkove sa ten chýr hneď rozniesol, a u richtára uzavreli, že zlodej sa akiste ulakomil na ten veľký mešec, čo Judáš v ruke držal. Hačkov klesol hrozne vo svojej sláve, v meste žiaden občan nesmel sa ani ukázať. Iba ktorýsi Hačkovan ide v Podbreží na služby božie, prizrie sa so závisťou na oltár — a vidí dvoch Judášov sedieť na konci stola i s mešcami.

Ako sa hačkovský Judáš dostal do Podbrežia, to nevedel nikto povedať. Ale Hačkov celý sa vzbúril a richtár poslal do Podbrežia hromový list. Podbrežský richtár mu odpovedal, že majú sa tu prečo hnevať, že v Hačkove je dosť inakších judášov. Hačkov odpovedal na to, aby im apoštola vrátili: že aký je, taký je, ale oni všetkých apoštolov chcú mať doma. Listom nebolo konca-kraja, Hačkov sa ponosoval aj biskupovi, ale Podbrežie — to boli prefíkaní ľudia — nevrátili Hačkovu Judáša.

Od tých čias je v Hačkove jedenásť, v Podbreží trinásť apoštolov — ako to obecné protokoly ukazujú — a Hačkovci nenávidia Podbrežanov.

Určite všetci viete, kde sa nachádza táto socha M. Kukučína.Určite všetci viete, kde sa nachádza táto socha M. Kukučína.

Láskavý a trochu nostalgický humor nájdeme v diele Jozefa Gregora-Tajovského. Ako napríklad v poviedke Do kúpeľa.

Starý otec so starou materou boli si pustili vodu skoro vriacu. Jeden z jednej, druhý z druhej strany za pol hodinu omáčali nohy a probovali do vane. Starý otec sa prvý osmelil, ale musel von, nevydržal; no jednak chválil, že je dobrá, znamenitá! Konečne sa im podarilo „privyknúť si telo“ a sadli jeden proti druhému po uši do vody, ovšem, kolená pod bradu. Od rozkoše nevedeli sa ani čo shovárať, len:

„Ej, vodička, ech, ej, aj, oj, či si dobrá, teplučká,“ pochvaľovali vše jeden, vše druhý a po chvíli starý otec zapálil si do fajky a údil starú mater, ktorá už kýchala od dymu, čo starý otec nijak nemohol uznať, že by od dymu kýchať mohla. On vravel, že to už kúpeľ nádchu vyháňa, vlastne že keby nebola prišla do kúpeľa, bola by už iste nádchu dostala.

Jozef Gregor-TajovskýJozef Gregor-Tajovský


Advokát Jansko Jesenský nám podáva humor z iného súdka. Narozdiel od vidieka sa ho objavíme v malom meste so všetkými jeho krásami a hlavne neresťami.  Kým niektoré poviedky sú väčšine čitateľov známe, iné čakajú na svoje znovuobjavenie.

Starý policajný šéf chytil panského zlodeja, ktorého nemal chytiť. Musel ísť do penzie. Prišiel druhý. Ten zas, poučený osudom svojho predchodcu, nechytil panského zlodeja, ktorého mal chytiť. Suspendovali ho. Na čelo policajného úradu dali bývalého vojaka Hoblinu. Tak si mysleli, že keď bol dobrým vojakom, bude dobrý aj za policajnú hlavu. Čiapku nosil, bude ju nosiť i teraz, chodil v rovnošate, bude i teraz, rozkazy vyšších plnil, nižším dával, bude i teraz, vie, čo je vojenská disciplína a je dobrá figúra. Toto všetko má a bude musieť v svojom novom úrade uplatniť. Potrebujeme predsa všade bojovníka.

article_photo

V neskoršom veku však pohľad Janka Jesenského zvážnie a už nie je láskavým humoristom, ani ironickým komentátorom, ale tvrdým satirikom.

Zástavy

Slovenské naše zástavy
Slovákov symbolizujú.
Plieskajú, krčia a vrtia sa
tak, ako vetry dujú.

Nech miesto vetrov strhajú
ich radšej naše ruky.
Zástavy charakter nemajú,
charakter majú drúky!

(Trochu humoru (a satiry) od našich klasikov vám do ťažkých časov priniesol Igor Čonka.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cirkev znova skúša blahorečiť biskupa Vojtaššáka, ktorý sa angažoval za Slovenského štátu

Proces blahorečenia v roku 2003 pozastavil Vatikán, nedávno ho cirkev obnovila.

Stĺpček Osmelené

Možno nie ste až takí neúspešní, ako si myslíte

Naše jadrové presvedčenia nás môžu celý život klamať.


Už ste čítali?