Svedectvá o slovenskej literatúre (Pomedzi riadky Zlatého fondu)

Autor: Zlatý fond denníka SME | 2.4.2007 o 9:00 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  2239x

[Dnes píše Tomáš Ulej] Keď sa Tajovský, celkom oneskorene, vydal štyridsať rokov po smrti Jonáša Záborského hľadať jeho pozostalosť, nenašiel po ňom nič, všetko rozvláčené a Záborský už celkom zabudnutý. Len "v dedine ľudia rozprávali, že keď starú faru búrali, vietor a deti celé týždne rozťahovali staré knižky a papiere, ktoré murári z povaly pozhadzovali."

Špak na hrobe Záborského

Bože, keby som ja to bola znala, — želie Záborského slúžka, ktorá až do jeho skonu bola na fare či slúžila tam dvanásť rokov… — Keby ja to bola znala, že to budú niekedy vyhľadávať! Veď som ich [- knihy (tu)] mohla na voze odvážať… (...) Akože sa volala?… Aha, ,Chujava'! To každému dali, kto na faru prišiel. Veď oni veľa spisovali. Aj v noci. A len vše vychytili sa na dvor, kukali po nebi a už bežali dnu a písali.

Zabudnutú story o hľadaní rukopisov Záborského si Tajovský dobre poznamenal. Podáva svedectvo o ľuďom, ktorí si nedovidia ďalej od lyžice a ešte sa posmievajú človeku, ktorý si dáva námahu naše kultúrne dedičstvo vôbec zachraňovať.

"Vidíte, vy ani neviete, akého chýrneho človeka ste vy tu mali farárom. Iní sú zabudnutí za živa, a o tomto o sto rokov a ešte o veľa sto a tisíc rokov, kým Slováci budú žiť, bude sa písať a vám, čo ste tu narástli, to nemá ani kto povedať, kto leží v tom zapustenom hrobe, pod tým nachýleným maďarským kameňom."

Jesenský vyberá knihu pre obyčajného človeka

V Demokratoch (1,2) sa Jesenský ako Landík na malú chvíľu postaví pred policu so slovenskými knihami a zahúta, čo z toho by mohol náš pospolitý ľud čítať.

„…Druhý východ je arci heroický…“ čítal si nahlas z Vajanského, „ale ja, ako bohém, mám právo radiť bohémske spôsoby…“ Odložil. Vzal Kukučína a čítal: „…Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka ju šibe…“ Odložil. Vyňal Žarty a rozmary od Laskomerského. „Aby učený a neučený svet vedel, z ktorých punktov zeme toto zatmenie, už či cez koštiale luciové, či cez zadymené sklá najdokonalejšie vidieť možno, zhotovené boli zemevidy, na ktorých cez tie punkty čierne hrubé čiary od jedného rohu mapy k druhému popreťahované boli…“ Tomu neporozumie. Do ruky sa mu dostal Sládkovič.

„Mladosť, otčina horiacej túhy!
Mladosť, vrelých citov skala!
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy!
Mladosť, ty lásky Valhala!…“


Krásne, ale je to nie pre Hanu. Bude si myslieť: „Aká horúca túha? Petrolej horí, v sporáku horí, zápražka môže prihorieť, masť môže horieť na platni, ale že by túha horela? Ak horí, celá otčina sa chytí a ľahne popolom… Od vrelých citov sa človek iba popáli… Ako môže mať vrelé city skala, a skala je skala, a nie mladosť… No, ďakujem, ak má byť moja mladosť dúha…“

Landík sa usmial a rozhodol: Nie. Pri Hviezdoslavovi hodil rukou:

„Jak labuť kviľbou naplňuje dni
a osŕka a v sebe samej šuká…“


To už skôr azda Janko Kráľ, Samo Chalupka, Botto.

„Žili ste, kolosi sveta,
kto by to mohol zatajiť?…


Povedz nám, väzeň náš,
povedz nám: kto si ty?
A čo si tak ťažko
k tej skale pribitý?…


Slnko v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna…“

Všetky diela, čo mal, boli podľa jeho mienky písané pre vzdelaného človeka… S poéziou nezačne. Taký poet všetko prekrúti… Kedyže slnko umieralo, a to ešte v zlatej kolíske?… O tých mladých ani nevraviac. Tým sa kolená podobajú umrlčej lebke, nebo hlave a mesiac kňazskej tonzúre… Pre koho tí ľudia píšu? Malo by sa písať aspoň pre dva milióny čitateľov, a oni píšu pre päťsto, i to ťažko. Literatúra má byť zrozumiteľná a zaujímavá pre všetkých. Dá sa predsa písať o najprostejších veciach i zrozumiteľne i zaujímavo, a pritom tak, aby to malo i umeleckú hodnotu. Veľké národy si môžu dovoliť písať prepychove, pre hŕstku vybraných ľudí, ale keď je celý národ hŕstkou, nech sa páči písať pre celý národ, lebo i tí, čo ešte čítajú, prestanú čítať.

A koho nakoniec pre bežného človeka vybral?

Medzi takýmito úvahami naďabil na Tolstého rozprávky. „Dvaja pútnici“, „Čím sa ľudia živia?“, „Pustíš oheň — nezadusíš“… To bolo jasné. Zaradoval sa a šuchol knižku do vrecka(...)

Hviezdoslav o útekoch k cudzej literatúre

Zabehávam v cudzie háje,
v poézie cudzí sad.
Ach, v tom mojom clivota je,
pustota je, mrak i chlad;
smutno tam i mojej duši,
čo si dumá rada, čuší,
odlúčená v samotu:
nieto tým, čo — pohár plný —
jasajú si na výslní,
radujúc sa životu.
V cudzích hájoch poézie
krásny kvet i zlatý plod!
Však aj rosu priazne pije,
v slnku skvie sa, nezná škôd...
Nie div, tam že vraj je potom:
krása v spolku so životom,
sláva... Skôr to divná vec:
napriek že tej mnohej vnade
po tom našskom háji, sade,
pustom bár, zatúžim preds'!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Možno to zle vidím; možno Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky alebo prehnane.

DOMOV

Danko zatiaľ nepovedal, ako ďalej, krízu budú riešiť v piatok

SMS-kou oznámil, že jeho ministri na rokovanie vlády tak skoro neprídu.

KOMENTÁRE

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.


Už ste čítali?